"Krv na stenách":
Vnútri ukrajinských mučiarní
Jekaterina Blinova
https://www.deepl.com/translatorKeď sa tento týždeň v litovskom hlavnom meste Vilnius zišli vedúci predstavitelia NATO, diskutovali o tom, koľko zbraní a peňazí majú poslať na Ukrajinu. Napriek niektorým jasným bodom napätia nedošlo k zásadným nezhodám v otázke základnej morálky podpory Ukrajiny - vlády, ktorá za posledných deväť rokov pravidelne využívala zbrane na mučenie civilistov a vojnových zajatcov.
V správe, ktorú minulý mesiac zverejnil Úrad OSN pre ľudské práva, sa uvádza, že ukrajinské bezpečnostné sily nedávno mučili desiatky civilistov "v oficiálnych vyšetrovacích väzniciach". Podobné svedectvo poskytol aj zdroj z ruských orgánov činných v trestnom konaní, ktorý v máji pre Sputnik uviedol, že ukrajinská polícia zriadila v Chersone mučiareň na vypočúvanie miestnych obyvateľov v súvislosti s "väzbami na Rusko".
Tieto prípady nie sú ojedinelé. Sputnik sa rozprával s tromi ľuďmi, ktorí prežili ukrajinské mučiace komory - v Donecku narodenou Ruskou Alexandrou Valko, špecialistom na spracovanie kovov Andrejom Sokolovom a bývalou policajtkou z Charkova Larisou Gurinou - o ich skúsenostiach zo zajatia. Všetci traja otvorene hovorili o tom, ako ukrajinské sily unášajú civilistov podozrivých z nelojálnosti a bijú ich, bodajú, hladujú a napájajú vodou v nádeji, že z nich vyžmýkajú priznanie.
Larisa: "Snažili sa nakaziť celý národ fašistickým šialenstvomLarisa Gurina, bývalá policajtka z Charkova, sa podobne ako mnohí na východe Ukrajiny nezmierila s nelegitímnym štátnym prevratom vo februári 2014 v Kyjeve, ktorý umožnili neonacistické polovojenské skupiny a ich sympatizanti. Neakceptovala ani otvorene rusofóbnu ultranacionalistickú ideológiu a glorifikáciu nacistických kolaborantov z 2. svetovej vojny Stepana Banderu a Romana Šuchevyča zo strany nových kyjevských orgánov.
Dočasná vláda v Kyjeve po prevzatí moci začala tzv. protiteroristickú operáciu (ATO) proti obyvateľom Donbasu, ktorí sa postavili na odpor proti nelegitímnym strojcom prevratu. Tvrdé zásahy boli reakciou na referendum o zjednotení Krymu s Ruskom, ktoré sa uskutočnilo 16. marca 2014, a následné vyhlásenie nezávislosti Donecka a Luganska v apríli 2014. Larisa zbierala humanitárnu pomoc pre zbedačených obyvateľov Donbasu, ktorí prišli o svoje domovy a majetok počas Kyjevom vedenej ATO a s ňou spojenými náletmi a masovým ostreľovaním regiónu. Dňa 16. marca 2015 ju zadržali ukrajinské orgány, ktoré ju bezdôvodne obvinili z vlastizrady, podkopávania ústavného poriadku a zásahu do územnej celistvosti Ukrajiny."Počas druhej svetovej vojny fašistické režimy neprinášali vlastnému národu taký smútok, takú hrôzu, ako to v tom čase robila Ukrajina, a vlastne to robí aj teraz. Preto som nemohol súhlasiť s touto nezákonnou vládou, ktorá sa zmocnila štátnych inštitúcií, ktorá sa pokúsila týmto šialenstvom nakaziť celý ukrajinský ľud. Pokiaľ som mohol, vzdoroval som týmto novým takzvaným orgánom. Na nikoho som nestrieľal, nič som nevyhodil do vzduchu. Ale čo som mohol, to som sa snažil urobiť, aspoň podporiť tých ľudí, ktorí sa postavili na odpor proti tomuto nezákonnému uchopeniu moci a bezohľadnosti, tejto zločinnosti."
Larisa Gurina
bývalá policajtka z Charkova
Larisa si dobre pamätá, ako ju zatkli: "Vtrhli do môjho bytu [v Charkove] všetci v balaklavách, bolo tam 14 samopalníkov a päť ľudí vrátane vyšetrovateľov a svedkov. Vedela som, že v Charkove prebieha masové zatýkanie a represie. Chápal som, kam to všetko povedie. Ale šok z prvých minút sa, samozrejme, nedal s ničím porovnať."
Žene bol odmietnutý právnik a jej byt bol vyrabovaný. Neskôr zistila, že ju päť mesiacov špehovala Bezpečnostná služba Ukrajiny (SBU). V predvečer jej zatknutia bol zadržaný aj jej syn. "Potom ma odviedli do budovy SBU v Charkove na Sovnarkomovskej ulici. Môj prvý výsluch trval 37 hodín bez prestávky," spomína. "Strávila som rok [vo väzbe], z toho posledné dva mesiace v tábore a 10 mesiacov vo väzení. Na výsluchy ma brali každý deň. Výsluchy trvali mnoho hodín v kuse."
Suterén budovy SBU sa používal ako mučiareň.
"Môžeš tam kričať, koľko len môžeš, nikto zhora to nebude počuť. Niekedy ma zavreli do sprchy. Bola to miestnosť s rozlohou 15 metrov štvorcových. Výška stropov v tejto budove bola vysoká, asi 3,5 metra. Steny v tejto miestnosti boli pokryté dlaždicami. Len si to predstavte: ľudí bili tak surovo, že krv striekala až po strop. Krv z dlaždíc zmyli, ale na strope zostali tieto hnedé škvrny - niekedy ešte nie celkom hnedé."
Larisa Gurina
bývalá policajtka z Charkova
Larisa vie z prvej ruky, čo sa v tejto hroznej mučiarni dialo - opakovane ju tam mučili. Toto mučenie bolo kruté a nezmyselné: nikdy sa nezapojila do žiadneho vojenského odboja, nieto ešte do sprisahania s cieľom podkopať ústavný poriadok Ukrajiny. Svojim mučiteľom nemala čo povedať.
"Bili ma do hlavy, bili ma do brucha a aj inak, celkovo je to veľmi ohavný príbeh," spomína Larisa. "Veľmi som sa bála, keď sa mi vyhrážali, že zabijú mojich blízkych: syna, matku, vnučku. Moja vnučka je sirota. Sľúbili, že s nimi budú zaobchádzať obzvlášť kruto. Verejne, pred všetkými vyšetrovateľmi, som sa zriekla svojich blízkych. Povedal som, že ma ich osud nezaujíma, vykreslil som úplnú ľahostajnosť, hoci to bol môj najväčší strach, najväčšia bolesť."
Napriek tomu toto mučenie bledne v porovnaní s tým, ako agenti ukrajinskej bezpečnostnej služby prinútili Larisu pozerať sa na to, ako jej syna pred jej očami takmer na smrť ubili. Matka pri sledovaní brutality prežívala neznesiteľné utrpenie. Larisa priznala, že takmer zomrela od hrôzy:
Alexandra: "Sú horší ako fašisti"Môj syn sa zmenil na vrece kostí, bol úplne čierny [od hematómov]. Nemal tvár, mal zlomené obe ruky a niekoľko rebier."
Larisa Gurina
bývalá policajtka z Charkova
Alexandra Valko, obyvateľka Donbasu ruského pôvodu, sa tiež stala obeťou ukrajinskej mučiacej mašinérie.
Alexandra sa narodila v ruskom meste Inta v republike Komi a neskôr sa presťahovala do oblasti Donbasu. Žila v dedine Pervomajskoje, ktorá sa nachádza 74 km od Donecka, a pracovala v technickej inšpekcii plynu v Jasinovataja. Po nelegitímnom štátnom prevrate v Kyjeve sa Valko - podobne ako Larisa Gurina - postavila na stranu obyvateľov separatistických republík Doneck a Lugansk a zapojila sa do humanitárnej práce.
"Dňa 11. mája 2014 sme usporiadali referendum [o nezávislosti]," povedal Valko pre Sputnik. "Zúčastnil som sa na referende a pracoval som v komisii." Keď sa neonacistický prápor Azov* a ukrajinský ultranacionalistický Pravý sektor** zmocnili Jasinovataje, spustili "čistiacu" kampaň. Alexandra bola medzi prvými, ktorých sa zmocnili.Prečo ju zajali? Počas práce pre plynovú inšpekciu dostávala Alexandra rôzne technické informácie, čísla a výpočty, ktoré boli uložené v jej smartfóne. A ukázalo sa, že bojovníci Pravého sektora ju považovali za radistku prieskumnej jednotky DĽR. Mysleli si, že odovzdala citlivé údaje separatistickej republike. Ukrajinskí nacionalisti sa rozhodli pre mučenie, aby Alexandru prinútili povedať "pravdu"."Povedali im, že som [proruský] aktivista. Dňa 27. januára 2015 ma zajali. O jedenástej hodine v noci vtrhlo do môjho bytu 12 ľudí v kuklách so samopalmi, s pruhmi Pravého sektora a Azova. A odviedli ma. V zajatí som bol 19 dní."
Alexandra Valko
Obyvateľka Donbasu narodená v Rusku
Na hlavu jej nasadili čiapku omotanú páskou, aby nič nevidela, a násilím ju vytiahli na schody. Potom ju odviedli do miestnosti, kde ju začali biť.Sedem dní po sebe ju silno bili. Vytrhali jej nechty a 14 dní ju držali spútanú, takže jej hnisali zápästia a prsty. Mala poranené nohy a výdatne krvácala. Nedali jej najesť, ani jej nedovolili ísť na záchod. Alexandra počas zajatia schudla 53 kilogramov. Prosila svojich väzňov, aby jej dovolili zavolať si právnika. "Teroristi nesmú mať právnika," povedali jej."Veľmi ma bili, na tvári som mal tri zlomeniny. Mal som zlomený nos. Vyrazili mi zuby. Potom do mňa začali pichať nožom, všetko bolo vypichnuté, chceli mi vydolovať oči. A celý čas mi hovorili, že som sa narodil v Rusku a že som rostovský diverzant."
Alexandra Valko
Obyvateľka Donbasu narodená v Rusku
"Preložili ma z jednej miestnosti do druhej, ktorú som nazvala 'chladiareň'. Bola to malá miestnosť, celá vybetónovaná, vykachličkovaná. A keď ma do tejto miestnosti priviedli, videla som, že na stenách sú diery po guľkách a čerstvá krv. Pochopila som, že je to mučiareň," spomína. Počas pobytu v tejto miestnosti jej dali rybiu konzervu zmiešanú so surovou vodou a pieskom. Ukrajinskí nacionalisti sa jej vysmievali: "Nech terorista zje náš ukrajinský boršč!" Násilím ju kŕmili touto kašou.
Podobne ako v prípade Larisy, ukrajinskí nacionalisti sa Valkovi vyhrážali, že ublížia jej blízkym. Alexandra si spomína, že Pravý sektor zavolal jej dcére a vylákal ju do mučiarne tým, že jej povedal, že jej matka je vážne chorá.
"To, čo jej urobili, bolo pre mňa horšie ako mučenie," spomína Alexandra. "Sedela som v miestnosti a počula som hlas svojej dcéry za stenou, ktorá plakala: "Mami, mami, prosím, zachráň ma, tak veľmi to bolí."
Počas pobytu v zajatí Pravého sektora Alexandra videla ďalších väzňov, ktorí boli hladní a kruto zbití, špinaví a zaliati krvou. Nacionalisti ich ponižovali a dehumanizovali.
"To nie sú ľudia, to sú fašisti," povedala Valko o svojich trýzniteľoch. "Treba ich vykoreniť. Nevzali mi len 19 dní života - po mučení, po tom, čo som to všetko podstúpila, som stratila 20 rokov života. Bolo tam veľa takých ľudí ako ja. Neverte banderovcom. Sú horší ako fašisti."
Andrej: Takmer dva roky v zajatí
Andreja Sokolova, ruského civilistu a odborníka na obrábanie kovov, ktorý odišiel ako dobrovoľník do závodu Topaz v DĽR, držala SBU v zajatí od decembra 2014 do októbra 2016.
Andrej vlastnil kovospracujúcu dielňu v Moskve a bol pozvaný do Donbasu, aby mohol skontrolovať niekoľko priemyselných zariadení v Donecku a Doneckej oblasti, ktoré bolo potrebné obnoviť. Tieto závody a továrne boli značne poškodené počas bombardovania regiónu kyjevským režimom."V decembri 2014 som odcestoval z Ruska na Ukrajinu na pozvanie mojich známych, ktorí pracovali v Doneckej ľudovej republike ako miestni predstavitelia. Bolo to v čase, keď front nemal jasnú líniu a republiky práve získali nezávislosť."
Andrej Sokolov
odborník na spracovanie kovov
"Do Donecka som prišiel na svojom osobnom aute a cestoval som v ňom po republike," povedal Sokolov. "U SBU som skončil po tom, čo som omylom vrazil na ukrajinské kontrolné stanovište, keď som išiel z Donecka do Gorlovky. Pri kontrole mojich dokladov videli môj ruský pas. V ich očiach to stačilo na to, aby ma zadržali." Po zadržaní Ukrajinci neposlali Andreja na políciu ani na SBU, ale dva týždne ho držali v rôznych priestoroch bez toho, aby zaregistrovali jeho stav alebo ho obvinili z trestného činu. Nechali ho zmiznúť. Andrejovi príbuzní a priatelia s ním stratili kontakt. Nikto nevedel o jeho pobyte.
"Dva týždne som bol najprv držaný v priestoroch nejakej ukrajinskej vojenskej jednotky, v pivnici oplotenej provizórnymi mrežami," povedal Andrej. "Potom ma premiestnili do inej vojenskej jednotky a držali ma v prepravnom kontajneri, ktorý stál na ulici, a podľa toho tam neboli vôbec žiadne okná, nič, dvere boli zamknuté a ani som nevedel, či je deň alebo noc."
Domnieva sa, že neskôr ho previezli do dočasného zadržiavacieho centra vo Volnovache pri Mariupole. Držali ho tam asi týždeň. Počas tohto obdobia s Andrejom nekomunikoval ani vyšetrovateľ, ani príslušníci orgánov činných v trestnom konaní, nieto ešte právnik. Až po všetkých týchto útrapách ho nakoniec priviezli "ako batožinu", s vrecom na hlave, na centrálne oddelenie SBU v Mariupole. Vypočúvali ho a nútili k "priznaniu" na videokameru.
"Povedia vám, čo máte odpovedať, a vy musíte odpovedať do videokamery, ak sa v niečom pomýlite, kameru vypnú a dajú vám niekoľko úderov do tela, aby ste pochopili, ako správne odpovedať," spomína Sokolov.
Po tom, čo sa dozvedel, že Andrej išiel do DĽR, aby im pomohol obnoviť ich priemyselné zariadenia, SBU obvinila ruského civilistu, že plánuje pomôcť donbaským povstalcom vyrábať zbrane. "SBU sa domnievala, že DĽR a LĽR sú teroristické organizácie. A preto každý, kto im nejakým spôsobom pomáha, bol tiež terorista," povedal.
Obľúbené techniky mučenia SBU
Na rozdiel od Larisy a Alexandry nebol Andrej vystavený krutému mučeniu, ale videl, ako príslušníci SBU mučili iných väzňov.
"Používali paralyzéry, spútali človeka tak, aby sa nemohol hýbať. Jednou z bežných vypočúvacích techník ATO bolo, keď dali človeku na hlavu prázdnu tašku a omotali ju páskou tak pevne, že sa človek skutočne udusil. Takto ju držali niekoľko hodín a pravidelne ju bili. Existuje aj štandardná mučiaca praktika nazývaná "mokrá handra". Ide o to, že osobu položia na podlahu miestnosti, príslušník SBU si sadne na jej hruď a iný príslušník jej na tvár položí handru - staré tričko alebo niečo iné.Prázdne vrecko, drôtená šnúra a handra, ktoré ukrajinská bezpečnostná služba používala na mučenie udusením - Sputnik InternationalDôstojník handru pevne pritlačí k tvári väzňa, takže keď na ňu naleje obyčajnú vodu z kohútika, spôsobí, že sa handra prilepí na tvár, čo vyvolá pocit, akoby ste sa dusili pod vodou. To znamená, že ide o mučenie udusením. Nezanecháva žiadne stopy, žiadne modriny, nič."
Andrej Sokolov
odborník na spracovanie kovov
Na hlavy zajatcov bolo položené prázdne vrece. Namiesto pút sa používala drôtená kravata. Handra bola navlhčená vodou a položená na tvár väzňa, keď ležal na chrbte na podlahe. Agenti Ukrajinskej bezpečnostnej služby mu/jej vyliali na tvár vodu z fľaše a osoba sa udusila. Toto mučenie sa nazýva "mokrá handra".
Túto techniku dusenia ukrajinská SBU hojne využívala, pretože nezanechávala žiadne stopy, ale spôsobovala človeku maximálnu bolesť, a to až do takej miery, že mnohí vystavení tomuto mučeniu stratili vedomie, pripomenul Andrej. Podľa neho týmto mučením prešlo mnoho donbaských militantov a bežných obyvateľov, ktorí boli zadržaní v rokoch 2014 až 2016. Ukrajinci sa zároveň podľa Andreja snažili zatajiť prípady mučenia pred predstaviteľmi OSN, ktorí občas chodili do regiónu na inšpekcie.
Sokolov pripomenul, že raz SBU pred návštevou inšpektorov OSN schovávala svojich väzňov a leštila mučiace komory, až sa leskli.
Útek zo zajatia
Larisa Gurina, Alexandra Valko a Andrej Sokolov mali šťastie, že sa im podarilo uniknúť zo zajatia.
Larisini priatelia vedeli, že vedenie SBU je veľmi skorumpované. Dali vysoký úplatok vysokému úradníkovi SBU, aby prípad zmiernili. Hoci Larise krátko nato dovolili ísť domov, oznámili jej, že jej prípad je opäť na stole prokurátora. Z Charkova utiekla bez toho, aby si vzala akýkoľvek majetok, a neskôr sa jej podarilo dostať do Ruska.
Keď si trýznitelia Alexandry Valko uvedomili, že sa chystá zomrieť, rozhodli sa jej zbaviť tým, že ju odvedú na políciu. Policajný dôstojník uvalil na Alexandru domáce väzenie, čo jej v podstate zachránilo život. S pomocou svojich priateľov sa ponáhľala utiecť do Donecka.
Andrej Sokolov sa pokúsil o útek, ale SBU ho chytila. Neskôr si uvedomil, že ho Ukrajinci zadržiavali ako aktívum pre potenciálnu "výmenu väzňov" s Doneckou ľudovou republikou. Andrej strávil v ukrajinskom zajatí takmer dva roky, kým ho napokon prepustili.
Špička v oblasti mučenia na Ukrajine
Mnohí z tých, ktorí boli zajatí SBU alebo ukrajinskými nacionalistami a armádou, sa nikdy nevrátili domov. V marci 2019 podplukovník SBU Vasilij Prozorov, ktorý prebehol do Ruska, usporiadal tlačovú konferenciu, na ktorej novinárom povedal o "Knižnici", tajnom väzení a mieste mučenia na letisku v Mariupole, ktoré spravuje SBU a prápor Azov.
Celkový pohľad na budovu medzinárodného letiska v Mariupole, kde pokračuje ruská vojenská operácia na Ukrajine, v prístavnom meste Mariupol v Doneckej ľudovej republike. - Sputnik International
Celkový pohľad ukazuje budovu medzinárodného letiska Mariupol v čase pokračovania ruskej vojenskej operácie na Ukrajine v prístavnom meste Mariupol v Doneckej ľudovej republike.
Podľa bývalých väzňov z čierneho miesta v Mariupole boli telá tých, ktorí zomreli počas výsluchov, pochované v spoločnom hrobe. Videozáznamy, ktoré získal Sputnik, naznačujú, že Pravý sektor niekedy topil svojich väzňov v benzíne na opustených čerpacích staniciach. Jedným z deklarovaných cieľov ruskej vojenskej operácie bolo dehonestovať Ukrajinu a ukončiť neľudské mučenie a vyhladzovanie ruskojazyčných osôb na Ukrajine kyjevským režimom. Ako Kremeľ opakovane vyhlásil, operácia bude pokračovať, kým sa nesplnia všetky jej ciele.
"Od roku 2014 do začiatku špeciálnej vojenskej operácie [24. februára 2022] sme vymenili viac ako 1300 ľudí. Takmer všetci z nich boli vystavení mučeniu," uviedla pre Sputnik komisárka pre ľudské práva v Doneckej ľudovej republike Daria Morozovová. "Teraz vidíme, že sa to, bohužiaľ, len sprísňuje. Predtým o tom Ukrajina aspoň mlčala, mohli sme to [prípady mučenia] dokázať len tak, že sme si pozývali na prácu rôzne medzinárodné organizácie, ktoré s nimi hovorili, skúmali ich miesta a zverejňovali to vo svojich správach. Teraz Ukrajina nemá žiadne zábrany zverejňovať v médiách, na internete [videá], na ktorých našich vojakov nielen mučia, ale aj zabíjajú a kruto týrajú."
K prudkému nárastu mučenia dochádza preto, lebo Západ naďalej zatvára oči pred prípadmi bezostyšného porušovania ľudských práv a Ženevskej konvencie kyjevským režimom, uviedla organizácia na ochranu ľudských práv.
"Domnievam sa, že je to spôsobené tým, že v priebehu deviatich rokov sme opakovane upozorňovali na tieto otázky v rámci minského procesu a upozorňovali sme na túto otázku medzinárodných aktivistov v oblasti ľudských práv, ale voči Ukrajine neboli uplatnené absolútne žiadne sankcie. A keďže voči Ukrajine neboli uplatnené žiadne sankcie, je to stále tvrdšie a tvrdšie, pretože jednoducho majú pocit beztrestnosti," uzavrela Morozovová.
*Azovský prápor je teroristická organizácia zakázaná v Rusku.
**Pravý sektor je extrémistická organizácia zakázaná v Rusku.