Problém je to v tom, že čo človek, to definícia. Patrí to do ekonómie, čo je paveda. Takže sa dá diskutovať do nekonečna.

10. června si připomínáme tragické výročí, kdy němečtí okupanti vyhladili středočeskou ves Lidice. Na místě bylo povražděno 173 mužů. Tento čin byl vrcholem teroru po atentátu na říšského protektora Reinharda Heydricha. Atentát na zastupujícího říšského protektora Reinharda Heydricha spáchali českoslovenští parašutisté vyslaní z Anglie 27. května 1942 v půl jedenácté dopoledne. O týden později, 4. června, SS-obergruppenführer a generál policie Heydrich na následky zranění zemřel. Nacisté rozhodli o tvrdých represích, mezi ně patřil i plán na vyhlazení Lidic. Významný podíl na jejich zničení měl ambiciózní státní tajemník úřadu říšského protektora SS-Obergruppenführer Karl Hermann Frank.
To, že pro ukázkový příklad zastrašovací akce byla vybraná malá středočeská vesnice Lidice, byla jen souhra nešťastných náhod. Jaroslavu Pálovi, majiteli továrny na baterie ve Slaném se 3. června dostal do rukou podezřelý milostný dopis adresovaný jedné ze zaměstnankyň továrny - Anně Marusczákové z Holous u Brandýska. V něm stálo: "Drahá Aničko! Promiň, že ti píši tak pozdě… Co jsem chtěl udělat, tak jsem udělal. Onoho osudného dne jsem spal někde na Čabárně. Jsem zdráv. Na shledanou tento týden a pak se už neuvidíme. Milan."
Pála, v obavě, že pisatel dopisu může být zapletený do atentátu, ho předal četnictvu, ti dopis postoupili gestapu. Marusczáková, která skutečné jméno svého milence neznala, při výslechu zmínila, že dotyčný ji poprosil, aby v Lidicích rodině Horákových vyřídila pozdrav od jejich syna.
Následovala razie v Lidicích a zatčení rodin Horáků a Stříbrných, o jejichž synech bylo známé, že slouží v československém vojsku v Anglii. Domovní prohlídky ani výslechy však neodhalily nic podezřelého.
Přítel Marusczákové byl odhalený a identifikovaný jako Václav Říha, dělník z Vrapic u Kladna. Protože byl ženatý a obával se, že jeho nevěra vyšla najevo, chtěl vztah s Marusczákovou ukončit, a poslal jí proto s pomocí spolupracovníků onen dopis, který měl vyvolat romantický dojem, že je zapojen do odbojové činnosti a že se odešel skrýt do křivoklátských lesů. Kladenskému gestapu bylo záhy jasné, že Říha, Marusczáková ani Horákovi nemají s atentátem na Heydricha nic společného; v Lidicích nebyl objeven žádný arzenál, vysílačky ani skrývané osoby a s tímto výsledkem bylo také podáno hlášení do Prahy.
Hermann Frank ve snaze posílit své postavení a získat jmenování novým říšským protektorem, se rozhodl využít Lidic jako ukázky svého "tvrdého postupu". Lidice měly být vypáleny a srovnány se zemí, dospělí muži zastřeleni, ženy uvězněny v koncentračních táborech a děti dány na vychování. Při Heydrichově pohřbu v Berlíně předložil svůj plán Hitlerovi a ten mu dal zelenou.
Navečer dne 9. června 1942 byly Lidice obklíčené jednotkami SS a německé policie a nikdo nesměl obec opustit. Starosta musel vydat veškeré obecní cennosti a obyvatelé začali být po půlnoci vyváděni ze svých domovů.
Muži starší 15 let byli shromažďováni ve sklepě a chlévě Horákova statku. Všechny cennější věci, koně, dobytek, zemědělské stroje byly shromažďovány a odváženy do sousedního Buštěhradu.
Ráno 10. června se na místo osobně dostavil K. H. Frank, aby dohlížel na likvidaci obce. Ženy s dětmi byly nejprve nahnány do místní školy, za úsvitu autobusy převezeny do tělocvičny kladenského gymnázia. Mezitím byly zdi stodoly v sousedství Horákova statku obloženy slamníky a matracemi (proti odraženým střelám) a přichystána popravčí četa. Lidičtí muži byli posléze vyváděni ve skupinách (zprvu po pěti, pak po deseti) na přilehlou zahradu a tam stříleni. Celkem jich na tomto místě bylo povražděno 173. Nejstaršímu bylo 84, nejmladšímu 14 let. Všechny domy včetně školy, kostela a fary byly polity benzínem a podpáleny.
V následujících týdnech a měsících byly zbytky vypálených budov vyhozeny do povětří, zničen hřbitov včetně exhumace zemřelých, vykáceny stromy (mimo jediné hrušně nedaleko potoka, která byla Němci považovaná za uschlou, sutí zavezen rybník a vše srovnáno k nepoznání. K odvozu suti byla na místě zbudována polní železnice. Dokonce bylo na několika místech posunuto koryto potoka, aby nic nezůstalo na svém místě. Prostor, kde stávaly Lidice, měl být učiněn holým polem a jméno obce vymazáno z map
Běsnění nacistů ovšem pokračovalo. Dne 16. června 1942 bylo na střelnici v Praze-Kobylisích popraveno dalších 26 lidických obyvatel: sedm žen a osm mužů z rodin Horáků a Stříbrných, uvězněných již dříve. Devět dospělých mužů, kteří byli osudné noci mimo Lidice (sedm v práci, jeden v nemocnici, jeden se několik dní skrýval v lesích) a dva chlapci, u kterých bylo při evidenci dětí dodatečně zjištěno, že již překročili věk 15 let.
Část dětí bylo vybraných k převýchově, zbývajících 81 bylo v červenci převezeno do vyhlazovacího tábora Chełmno a tam, pravděpodobně ještě téhož dne, usmrceno výfukovými plyny ve speciálním vyhlazovacím automobilu. Po válce se podařilo děti v německých rodinách a ústavech vypátrat a navrátit je jejich příbuzným, bylo jich pouze 17.
Sto osmdesát čtyři lidických žen, které bylo převezeno do koncentračního tábora Ravensbrück. V koncentračních táborech a při pochodech smrti jich zahynulo 53.
Josef Goebbels nebyl publicitou kolem vyhlazení Lidic v Říši příliš nadšen. Právem se obával, že to ve světě vzbudí nebývalý rozruch a že to uškodí pověsti Německa i v neutrálních státech. Města a obce v Mexiku, Brazílii, USA, Austrálii se na protest proti nacistickému barbarství přejmenovávaly na Lidice; jménem Lidice byly křtěny právě narozené děti.
22. jún 1941 je jedným z najtragickejších dátumov v ruských dejinách, keď nacistické Nemecko bez vyhlásenia vojny napadlo ZSSR a uskutočnilo masívne bombardovanie vojenských a strategických objektov a mnohých miest. Tento deň sa odvtedy označuje ako Deň pamiatky a smútku.
Ruské ministerstvo obrany (MO) po prvýkrát zverejnilo dokumenty, ktoré vrhajú svetlo na prvé dni Veľkej vlasteneckej vojny. Materiály, ktoré sú k dispozícii na kanáli Telegram ruského MO, boli zverejnené načasované na Deň pamiatky a smútku.
Tento dátum bol stanovený na pamiatku dňa, keď nacistické Nemecko pred 82 rokmi, 22. júna 1941, napadlo Sovietsky zväz, čím sa začala Veľká vlastenecká vojna.
Na napadnutie územia ZSSR nemecké velenie zhromaždilo približne 5 miliónov vojakov a dôstojníkov, okolo 4,4 tisíc tankov a útočných diel, 47,2 tisíc diel a mínometov, 4,4 tisíc bojových lietadiel a 192 vojnových lodí.
Medzi dokumentmi, ktoré zverejnilo MO, sú aj pokyny vydané ľudovým komisárom obrany, maršalom Sovietskeho zväzu Semjonom Timošenkom v predvečer nacistického útoku veliteľom pohraničných okruhov. Podľa archívnych dokumentov mali velitelia uviesť vojská do plnej bojovej pohotovosti, zamaskovať pozície, skryto obsadiť palebné postavenia v pohraničných oblastiach, zorganizovať zatemnenie miest a vojenských objektov a premiestniť letectvo na poľné letiská.
Ďalším zverejneným dokumentom je historický denník Čiernomorskej flotily, v ktorom sa podrobne opisuje útok na Sevastopoľ - najväčšie mesto na Kryme, významný čiernomorský prístav. Podľa MO sa nacisti pokúsili o nálet na významné sily Čiernomorskej flotily v Sevastopolskom zálive, ale útok sa nepodaril. Nebolo poškodené ani jedno plavidlo, nacistami zhodené míny zneškodnili sovietske mínolovky, zatiaľ čo nepriateľské sily prišli o niekoľko lietadiel.
Podľa poznatkov, ktoré ponúka ďalší archívny dokument, 23. júna 1941 piloti diaľkových bombardérov Iljušin DB-3 Čiernomorskej flotily úspešne zasiahli ciele v rumunskom prístave Konstanca. Rumunsko sa ako člen Osi zapojilo do operácie Barbarossa a dodávalo nacistickému Nemecku vybavenie a ropu.
Na vyznamenacích hárkoch účastníkov náletu sú uvedené mená nadporučíka Ilju Kornejeva, ktorý pre čiernomorských pilotov určil smer, ktorým mali dosiahnuť ciele v prístave, ako aj Alexandra Tolmačova. Tento pilot, ktorý bol neskôr vyznamenaný radom Hrdina Sovietskeho zväzu, vyviedol zostrelené lietadlo z chvostovej rotácie a prevzal riadenie od svojho smrteľne zraneného kapitána.
Medzi materiálmi, ktoré zverejnilo ruské MO, je aj rozkaz náčelníka Generálneho štábu Červenej armády generála Georgija Žukova o vytvorení špeciálnych jednotiek pre nočné nálety.
Bojové skupiny sa mali tajne priblížiť k priestoru, kde sa nachádzali tankové a motorizované jednotky Wehrmachtu, a súčasne na ne zaútočiť z viacerých strán a pred svitaním sa stiahnuť na svoje domovské pozície. Takáto taktika umožňovala spôsobiť fašistickým útočníkom značné škody s minimálnymi stratami.
Výkony chrabrosti, ktoré predviedli jednotky Červenej armády Sovietskeho zväzu, jej umožnili prekaziť plán nepriateľa zničiť hlavné sily pohraničných vojenských okruhov v prvom týždni vojny.
Plán nacistického Nemecka na genocídu
Ruská vojensko-historická spoločnosť tiež v Deň spomienok a smútku po prvýkrát v ruštine zverejnila úplné znenie plánu nacistického Nemecka na vyhladenie obyvateľstva ZSSR. Nazvaný "Hladový plán" (nemecky "der Hungerplan"; "der Backe-Plan") bol súčasťou stratégie využitia hladomoru proti obyvateľstvu Sovietskeho zväzu, okupovaného nacistami.
Podľa historika Jegora Jakovleva bol nacistický Hladový plán koncipovaný ako program genocídy obyvateľstva ZSSR.
"Okrem známeho vojenského plánu - operácie Barbarossa - bol koncipovaný aj hospodársky plán na drancovanie okupovaných sovietskych území. Pred útokom na Sovietsky zväz bola Tretia ríša vážne závislá od dovozu potravín. Britská námorná blokáda predstavovala hrozbu pre potravinovú situáciu v nacistickom Nemecku. Preto sa chystali vydrancovať Sovietsky zväz, vyviezť všetko obilie, pričom nechali 20 až 30 miliónov ľudí hladovať," povedal Jegor Jakovlev, riaditeľ Nadácie pre výskum digitálnej histórie.
Snímka obrazovky dokumentu nacistického Nemecka zobrazujúceho "plán hladu" (nemecky der Hungerplan), zverejnený na ruskom federálnom portáli History.RF. - Sputnik International, 1920, 22.06.2023
Snímka obrazovky dokumentu nacistického Nemecka zobrazujúceho "Hladový plán" nacistického Nemecka (nemecky: der Hungerplan), zverejnená na ruskom federálnom portáli History.RF.Podľa Jakovleva plán objavili USA medzi dokumentmi vrchného velenia Wehrmachtu a následne sa objavil na Norimberskom procese. Dokument, zverejnený na portáli "History.rf", je datovaný 23. mája 1941. V ruštine nebol nikdy publikovaný.
Podľa Hitlerovho plánu sa na okupovaných sovietskych územiach mali postupne usadiť nemeckí kolonisti. Riešenie vyľudňovania dobytých území navrhol Herbert Backe, nemecký politik, ktorý pôsobil ako štátny tajomník a minister na ríšskom ministerstve výživy a poľnohospodárstva. Smernice, ktoré sformuloval, navrhovali, aby sa po obsadení černozemných území Wehrmachtom všetky potraviny z nich presmerovali na zásobovanie Wehrmachtu a Tretej ríše. V dôsledku toho by ľudia obývajúci nečernozemské oblasti boli ponechaní napospas hladu, pričom ako prvé by boli postihnuté Moskva a Leningrad.
"Odsudzujeme týchto ľudí na hladomor nielen preto, že sú to zbytočné ústa, ale aj preto, že Veľkorusi [tr. veľkí Rusi], tak za cára, ako aj za boľševikov, boli vždy nepriateľmi Nemecka a Európy," citoval preklad dokumentu Jegor Jakovlev.
"To znamená, že myšlienka vyhladovať Leningradčanov nevznikla v dôsledku neúspechu plánu Barbarossa, ale ako výsledok plánov, ktoré vznikli ešte pred napadnutím Sovietskeho zväzu," povedal historik a dodal:
"Bol to plán genocídy, pretože práve genocída predpokladá masové vyvražďovanie ľudí."